(non)alibistic world

     Dnes ma zobudil chladný vánok, ktorý cez otvorené okno došiel až k mojej posteli. Otvorila som oči a prvé slnečné lúče sa odrážali od mojej novučkej broskyňovej pohovky a na strop vrhali teplé bledé odlesky. Ráno ako stvorené na vstávanie. Ale ešte chvíľku som ležala v posteli a rozmýšľala... o všeličom.

     Keď som sa tak naťahovala, spomenula som si na svojho Miláčika, ktorý vtedy ešte určite spinkal a na to, že mi spríjemňuje každý deň už viac ako rok. A ja som mu zato ani poriadne nepoďakovala... No pekne poporiadku. Trošku vás oboznámim s históriu.

     Minulé leto bolo strašné. Prerábali sme prízemie nášho domu. Všade plno prachu, smetia, cementu, dlaždičiek a chlapov. Bohužiaľ, nie takých ktorí by stáli za veľa. Ujo murár bol milý chlap a síce vykonal ukážkovú prácu a našu starú barabižňu hodil do gala, ale aj tak mal viac ako 45 a mastné vlasy. O ostatných, sa ani neoplatí písať. Každý deň som sa im poctivo venovala, nosila minerálku, chlebíčky, ukazovala na prípadné nedostatky na stene a občas sa smiala na ich vtipoch. Dvojmesačný stereotyp. Po večeroch som aspoň chodila na internet, keď už miestna partia vyčlenila „anjelika“ ako ja preč. Poznáte to... občas icq, potom články, fotky a POKEC.

     Nemám to tam nejako extrémne rada, viete, bolo dosť nepríjemných erpéčiek, ktoré vedeli aj riadne otravovať. No iba tam som mala istotu, že ak niečo napíšem na plochu, ozvú sa mi minimálne dvaja ľudia a o večernú zábavu mám postarané. V ten večer to nebolo inak. Napísala som čosi, ani už neviem presne čo. Niečo ohľadom tanca a tanečných škôl v Ke (Mojim niekdajším snom bolo vedieť tancovať). V tom mi blikali nové a nové RP, dohromady ich bolo trinásť. Celkom dosť, vravím si, a tak som ich začala otvárať. Na niektoré som odpovedala, iné hneď zrušila.

     Jedna z nich bola od Miláčika. Začali sme písať, z jednej RP boli ďalšie a ďalšie... Z pokecu sme prešli na icq a keďže moji rodičia boli voči internetu zdržanlivý a celé večery som za ním sedieť nemohla, vymenili sme telefónne čísla a esemeskovali. Potom mi raz zazvonil mobil a už som ho aj počula. Telefonovali sme pol hodiny, potom zas a zas...Nakoniec, Miláčik v ten mesiac nechal za telefón pekných pár tisíc :)

     Asi o týždeň nato sme s našimi boli u uja na chate. Nudila som sa, prechádzala okolo Geče a telefonovala. Samozrejme som sa pochválila čo robím a že pri jazere nikto zaujímavý nie je. Miláčik mi s ľútosťou oznámil, že poňho prišiel kamarát a idú sa povoziť. Tak sme hovor skončili. Vrátila som sa na chatu dať si živánsku a grilované kurča. Asi o pol hodiny nato mi zazvonil telefón. Miláčik. Povedal mi len: „Ahoj, dotiahol som kamoša sem, sú tu hrozné cesty, má nervy, chytil tu o čosi podvozok auta, tak sme v miestnej krčme na kofole. Poď nás pozrieť.“

     Nohy sa mi roztriasli, rýchlo som prehltla kúsok kurčaťa a bežala do chaty. Rýchlosťou blesku som chytila korektor, zakryla to, čo bolo treba, dala si lesk na pery, okuliare na oči a párala s mobilom za roh, do krčmy. Miláčik ma prišiel korektne počkať asi 100 metrov pred ňu, predsa, mala som ho vidieť prvýkrát. Zoznámili sme sa, objali a šli za kamarátom. Tam ma už čakala pollitrová studená kofola, z ktorej som vypila asi jeden a pol decilitra. Teraz už vie, že do mňa veľa studených bubliniek nevojde, dávam prednosť ľadovému čaju. :)Asi o 20 minút po našom stretnutí mi zavolal ocko a zavelil, ako sa na správneho bývalého vojaka patrí, že ideme domov.

     Keď sme prechádzali autom okolo krčmy, stáli pri čiernej Oktávke dvaja chlapci, jeden sa na mňa usmial. Oj pekný deň to bol. A ako sa mi najprv na chatu k ujovi nechcelo :)