Deň druhý, krásne ráno, slniečko nám na prebudenie svietilo do izby. Raňajky boli veľmi chutné. Pomaly som si zvykala na to množstvo. Pár rožkov, šunka, syry, saláma, klobásky, vlašský šalát, maslo, zelenina a káva. Len striedmo, samozrejme. Po raňajkách rodinná rada a plán na celý deň. Zhodli sme sa na „ľahšej“ túre na Skalnaté pleso. Pekne popod lanovku, aby sme sa nestratili, najkratšou cestou, veď brat nerád veľa chodí.
Vystrojili sme sa poriadne, ako inak. Na seba sme navliekli tričká s krátkym rukávom a šušťáky, bundy si hodili do batohov, okuliare na oči a poď ho. Pekne pešo, už z hotela. Veď k starej lanovke nebolo ďaleko, odtiaľ už po turistických značkách hore. Trasu sme mali jasnú. Na Štart a odtiaľ vyššie, na Skalnaté.
Slniečko pripekalo, teploty stúpali k tridsiatke a úmerne s nimi naskakovali na tvár aj kropaje potu. Tričko som si vyhrnula hore, vytiahla nohavice a šliapala. Po ceste sme obdivovali prírodu, kvety, lúky aj krásne strniská, ktoré ostali po smršti pred pár rokmi. Miláčik poctivo kráčal za mnou, občas mi podal fľašu, aby som dodržiavala pitný režim, občas cvakol veci okolo. Ani sme sa nenazdali a popri zaujímavých rozhovoroch a svojských vtipoch sme vyšli na Štart. Brat sa tam dostal do fázy, kedy začal trucovať. Jeho vraj boleli nôžky. Ako by sme my necítili tie svoje tiež. Jemu vraj bolo horúco. A nám nie? Jemu sa až TAM hore nechcelo. To sme si však my vtedy nepripúšťali.
Po miernom rodičovskom nátlaku brat s výstupom súhlasil. Prišla však na rad otázka, ktorou cestou? Miláčikovi aj mne to bolo jedno, tak rozhodol ocko. Pôjde sa kratšou. Ušetriť by sme mali hodinu, no vraj pri našom tempe to bude strata len zopár minút oproti ceste dlhšej. Ako inak, my, praví Slováci, ktorí máme dobre zlozené iba poschodia v škole alebo paneláku, sme súhlasili a vybrali sa na cestu.
Kráčali sme chvíľu, potom už dobrú pol hodinu. Každých päťdesiat metrov strmého skalného chodníka sme si dávali krátku oddychovú prestávku a potom pokračovali hore ďalších päťdesiat. Asi po desiatich prestávkach sa nám nad hlavami začali zhromažďovať nesympatické sivé mraky. Čím sme boli vyššie, tým ich bolo viac.
Keď sme sa dostali pomerne vysoko, do pásma kosodreviny, nechcelo sa už nikomu. Hnala nás len chuť byť v teple a niečo chutné zjesť. Brata už ťahala predstava vozenia sa na štvorkolkách, ktoré mu oco prisľúbil, ak len hore vylezie. Po pár minútach ma čosi prekvapilo. Pomerne studená kvapka mi spadla rovno do stredu čela. Potom ďalšia a ďalšia. S hrôzou sme sa s Miláčikom na seba pozreli a poprosili mamku o dáždnik. Ako inak, pršiplášte sme nemali, iba mamka myslela na dážď tak, že zobrala dáždniky. Pod jedným sme sa tlačili dvaja.
Lialo ako z krhly a počasie sa absolútne netvárilo, že sa umúdri. Všetci turisti sa kamsi vytratili, iba obďaleč statočne kráčal mladý párik, celý premočený. Odvšadiaľ im kvapkala voda, vyzerali, ako by sa práve vynorili z plesa, ku ktorému sme smerovali. Mne už voda kvapkala na holé rameno, zimou som sa triasla a začínala rezignovať. Po chrbte mi stekali prúdy ľadovej vody a nohy som si necítila. Miláčik si ma jednou rukou objal, druhou držal dáždnik a milo ma povzbudzoval k šliapaniu. Cesta pod nohami sa nám zmenila na blato a pomedzi kamene sa prúdmi liala voda.
Čľup sem, čľup tam, už som ani nepozerala, kam stúpam. Dáždnik som Miláčikovi vzala a posledných tristo metrov sme skoro utekali. Vidina tepla bola už tak blízko! Nakoniec sme dobehli do budovy. Všade bolo plno ľudí. Vo vnútri sa ich tlačilo pár stovák. Sedeli za stolmi aj na zemi, postávali, kde sa dalo. My sme si to však namierili rovno dole, k toaletám. Ešte za pochodu zo mňa Miláčik dával dole tričko a rozopínal nohavice. Ja som mu vzala z chrbta vak a tiež dávala to jeho dole. A Poliaci s Čechmi sa len prizerali a krútili hlavami. Hlavne dámy. Páni prechádzali na toalety bez slova, iba s nemým pohľadom, zatiaľ čo my sme ratovali premočené doklady a vodu si servítkami utierali z tiel..
Potom som sa presunula pánom z dohľadu a v spodnom prádle zakotvila na dámskom pod sušičmi na ruky. Sušila som však seba a svoje šaty. Na neveriacke pohľady starších dám som nereagovala. Zjavne dávno nevideli mladú slečnu v spodnom prádle na verejnom priestranstve. Mne to ale bolo fuk. Teplo mi spôsobovalo príjemné návaly zimomriavok a postupne som si začínala cítiť končatiny. Po hodine som bola suchá ja, aj moja bunda.
Posilnení cesnakovou polievkou za 80 korún sme kúpili lístky na lanovku a dole sa zviezli. Nasledoval rýchly presun do hotela, horúca sprcha a šup do postele. V hrubých ponožkách s Miláčikom pod perinou som sa ešte chvíľku triasla zimou a zaspala. Po príjemnom prebudení a večery nasledoval relax pri pohári vínka a biliarde. Gule padali, Miláčik vyhrával a ja som si užívala krásu danej chvíle. Po troch prehratých partiách a s nimi aj po prehratej stávke sme šli na izbu a ja som splnila, čo bolo v stávke dané. Príjemný koniec dlhého dňa. Darmo, denné plány sa musia dodržiavať.
Komentáre
Ďakujem :)