(non)alibistic world

     Včera mi zomrela Teta. Vlastne ani nebola mojou tetou, bola to sestra mojej babky, no inak ako Teta ju nikdy nik nevolal.

     Teta bola tak veľmi dominantný človek. Samostatná, rozvedená, už s piatimi krásnymi vnúčatami. Stále jej bola plná izba. No nie len kvôli jej priestorovej dominantnosti... Bola veselým človekom plným energie, entuziazmu a chuti bojovať so životom, ktorá jej nakoniec aj tak nestačila.
     Aké zvláštne. Viem, že aj mne bude chýbať, aj keď som s ňou nebola veľmi často. A vidím, ako chýba babke, dedkovi, i celej rodine. Viem, aké bude toto leto, keď navštívim starkú, jej aj babkinu mamu... plné spomienok, nevypovedaných slov, zvláštnych pocitov a tichého žiaľu v očiach mojich blízkych. Bude to smutné leto.

     Tak som sa pýtala sama seba, prečo sa to muselo stať??? Doteraz mi myšlienky takéhoto charakteru blúdia hlavou. Bude podobný "osud" čakať aj na mňa alebo  ešte niekoho z mojich blízkych??  Budú aj naďalej absurdné chyby lekárov oberať ľudí o životy?! Veď to bola zdravá žena... relatívne zdravá, ako sme sa neskôr dozvedeli. Štrnásteho ešte stihla mať narodeniny.. krásnych 55. No Bohužiaľ, v nemocnici. Pýtate sa kvôli čomu?
     Kvôli lekárom. Teta totiž mala problémy s obezitou. Chodila pravidelne k lekárke. V poslednom čase sa jej zle dýchalo. Bola u lekárky, tá ju vyšetrila a povedala jej, že je to kvôli váhe. Vraj má schudnúť a nesmie sa prejedať... Povedala jej, že bude najlepšie, ak si dá očistnú kúru, bude piť 4 litre čistej vody denne a k tomu 4 dávky nastrúhanej mrkvy o veľkosti jej päste. Tete sa to nepáčilo. Odporúčanie ako od liečiteľky a nie lekárky. Žiadne komplexné vyšetrenia.  Veď ona nevládala veľa jesť, neprejedala sa. A aj napriek tomu mala brucho ako balvan. Ako to na Slovensku (či skôr ako v povestnom Kocúrkove)býva, len po známosti sa vybavilo dôkladné vyšetrenie. No neskoro. Diagnóza : nádor na pečeni, okamžitá operácia. Pri operácii jej lekári vybrali 6 litrov vody z nádoru!!! No choroba zasiahla aj žalúdok a črevá, pomôcť sa už nedalo. Bolo neskoro...

     Teta zomrela necelý mesiac po zistení choroby. Aj to len vďaka starostlivým lekárom a ochote pomôcť. Zomrela v bolestiach. Faktor človeka zasa zlyhal.

     Tak sa pýtam, bolo toto nutné? Ak lekári už dnes nedbajú o svojich pacientov, o ich životy, ako to bude o 10 - 20 rokov? Už naozaj nikoho nebude mučiť pocit viny, keď sa vytratí život kvôli jeho nedôslednosti??

          Česť tvojej pamiatke, Teta. Budeš nám všetkým veľmi chýbať. Ľúbili sme Ťa.