(non)alibistic world

Dostali sme sa k druhej kapitole. Ja a klavír. Môj klavír a veľký! Po tých rokoch hrania na nervoch sa mi to podarilo. Naši začali domov donášať noviny s inzerátmi a pri predaji hľadali písmeno K. K ako klavír. Mali sme ich doma kopy. Hory. Veru, v tom období mala teta v zbere papiera zo mňa radosť. Nosila som jej tam kilá novín. S inzerátmi. Takými, v ktorých nebola o klavíri na predaj zmienka. Až raz..

     Našli sme ho. Stará pani ponúkala klavír. Bývala v Košiciach, tak sme sa potešili a šli ho rýchlo pozrieť. V starom dome to voňalo. Staro. Všetkými jej kabátmi, čo si ešte pamätali druhú svetovú. A naftalínom. Iba v izbe kde bol klavír nie. Vyzeral dobre. Mal lesk čiernobielych filmov a šmrnc starých limuzín. Krásny orechovo hnedý. Hral pekne. Hamblivo som rúčkami ťukala do klávesov. Potom prišla fáza vnútornej obhliadky. Pani ho láskyplne pohladila a otvorila ho. Prekvapenie čakalo do poslednej chvíle. Zvnútra bol celý zničený. Moľami. Už sme vedeli, kde všetky zdúchli pred naftalínom. Bolo po filmovej klasike.

     Tri týždne sme domov znášali noviny, kým sme pod K našli druhý. Mali ho v Poprade. Vybrali sme sa teda na menší výlet do Tatier. Z diaľky sme si pozreli kopce a zabočili na sídlisko. Pomerné veľké. Dosť nato, aby sme po ňom zo desať minút blúdili. Nakoniec sme ho našli. Panelák. V ňom byt. A v ňom klavír. Nebol taký šarmantný ako ten u starkej. Lak mu chýbal. Aj orechová farba. Bol svetlejší, v žltkastom dubovom odtieni. Smrdel po cigaretách. Tak, ako celý byt. Vraj na ňom cvičil nejaký významný jazzman pred koncertmi na východe. Dávno. Teraz bol klavír iba stojanom na kvety. Tak som ho vyskúšala. Hral. Inak ako predošlý. Klávesy boli tvrdšie. Presne ako chlap, ktorý ho vlastnil. Ten klavír sa prispôsobil štýlu pána s cigarou a koňakom v ruke.

     Vzali sme ho. O tri týždne som ho mala doma na chodbe. Tam ostal dodnes. Stále smrdel cigaretami. Dostali sme k nemu stoličku a metrónóm v rovnakej farbe. Grátis. Tak som ho mala. Bol iba môj. Už ho bolo treba iba vycvičiť. Nikdy sa mi to nepodarilo. Je ako chlap. Tvrdohlavý, drsnejší, neústupčivý. Ale poslúcha. Ak chcem, môžem ho hladkať po klávesoch a on nádherne spieva. Ak som nahnevaná, môžem po ňon trieskať a neutečie. Až ma z toho občas bolia ruky. Výborne sa mi pri ňom plače aj smeje. Ak nechcem aby kričal, stúpim naňho a je ticho. Jednoducho ideál.

     Môjho džentlmena by som si za nič nedala. Pomohol mi prejsť ZUŠkou a vydržal aj bratovo trieskanie. To predošlý malý nevydržal. A brat nevydržal to, že tento to vydržal. Poznáte to, chlapi. Tak ostal zasa len môj. Nikoho tak neposlúcha. Je to klavír s veľkým K. Rovnako ako samostatná kapitola môjho života s ním.