(non)alibistic world

     Vytiahla som si rolety a pozrela von oknom. Sotva pred minútou, spontánne. Žasla som nad tou nádherou. Pomedzi kvapky dažďa je u nás teraz vidieť tu najbelostnejšiu bielu, ktorá sa pohráva v povetrí a lahodí môjmu oku. Na Východe vidím Slanské vrchy. Miestami sa vyparujú, modrastá zelená je zahalená v chumáčoch bielej pavučiny a nad ňou bledé oblaky dodávajú dňu tú správnu atmosféru. Slnku sa cíce nepodarilo vykuknúť, no svieti. Jeho jas prechádza cez oblaky, ktoré tým strácajú svoju neosobnosť a chlad. Teplá sivá, tak sa mi javí ich farba a nádherne zamatovo pohládza moje oči. Svetlo dopadajúce na stromy v záhrade za cestou ukazuje tie najkrajšie odtiene smaragdovozelenej popretkávané jemnou žltou. Pred domom máme ešte posledné letné kvietky, ich oranžová kričí do tohto mokrého sveta odkaz, že leto ešte neušlo ďaleko. A každá farba sa mi zdá byť intenzívnejšou, výraznejšou a osobitnejšou. Za domom zas máme paradajky. Tento rok bola nádherná a bohatá úroda. Červená na zelenom podklade svieti a ukazuje svoju krásu. Až mi je ľúto, že nemám fotoaparát, aby som vám to ukázala. No ja viem, že ma tieto pohľady naplňajú. Pokojom a nemým úžasom.

     Pre mňa je toto obdobie krásne aj také, aké je. Život tiež neponúka iba usmiate a teplé chvíle. Na svet sa musíme naučiť pozerať aj cez slzy. Majú svoju silu a on je aj cez ne nádherný.