(non)alibistic world

     Konečne som sa zastavila. Po viacerých týždňoch častých nácvikov, po šiestich koncertoch, ktoré dopadli úžasne. Po písomkách v škole, na ktoré som sa ledva stíhala pripravovať. December bol ťažký a ubehol neuveriteľne rýchlo. Tak, ako každý za posledných pár rokov.

     Až dnes som si uvedomila, koľko krásnych vecí mi v tento predvianočný čas uniklo. Stihla som nakúpiť všetky darčeky a aj keď možno nie som so všetkými úplne spokojná, myslím, že obdarovaných potešia. Prešla som sa po vianočných trhoch a viem, kde ponúkajú najkrajšie medovníčky. Chystala som sa ochutnať medovinu, no akosi nebol čas. Stále som okolo nej preletela a ďalej naháňala všetky povinnosti. Hádam som sa popri tom stihla usmievať na ľudí. Možno som ani nikoho nesklamala. Len prach mi akosi sadol doma na police. Neviem prečo. Možno tým, že nebol čas utrieť ho...

     Konečne som sa zastavila. Chcem zadržať dych, otvoriť okno a nadýchnuť sa sviatočnej atmosféry. Ale kde je? Ani ona nestíha? Po snehu ani stopy a aj mráz odmietol vyzdobiť okná. Zadržiavam dych a nakláňam sa nad rozkvitnutú Vianočnú ružu. Nadýchnem sa, no akosi nevonia. Na stole mám položený adventný veniec so štyroma zlatými sviečkami, ktoré som počas troch nedelí nestihla  zapáliť. Snáď sa to podarí tentoraz.

     Zatváram oči, opieram sa o okennú dosku a snívam. O neďalekom kopci plnom smiechu detí, o saniach, ktoré sa tíško kľžu ulicou a o snehu, ktorý mi tak vianočne vŕzga pod nohami. Nadýchnem sa. Nadýchnem sa a už ich otváram, lebo z kuchyne cítim vôňu medových koláčov a vanilkového krému. Je čas vrátiť sa z krajiny detských snov. Žeby predsa prichádzali Vianoce?