(non)alibistic world

     Od malička som túžila na niečom hrať. Na čomkoľvek. Pílila som rodičom aj starým rodičom uši už od útleho detstva. Vraj som bola talent. A nie hociaký, čo som chytila do rúk,na tom som hrala.

     Na moje tretie Vianoce ma pod stromčekom čakal balíček. Celkom maličký. No možno sa mi iba taký zdal. Popri plačúcej a batoliacej sa bábike v obrovskej ružovej krabici bol naozaj malý. Bábika to nakoniec neprežila. Poznáte to. Dieťa dostalo hračku, veľmi sa z nej tešilo, rozbalilo ju a rodič mu ju zapol. Tešilo sa až tak, že si ju chcelo rýchlo privlastniť. Prirýchlo. Chmatlo po ohýbajúcej sa nožičke a prudko trhlo k sebe. Nožička to neprežila. Pohybový aparát mojej bábiky sa pokazil. A tá ostala iba plakať. Štastie, že mi naši dali malého brata pod stromček až o dva roky neskôr.

     No po bábike prišiel na rad druhý darček. Ten menší. Tiež ružový. Hrkal. A tak zvláštne. Zakaždým vydával iný tón. Nevydržala som to a rozbalila ho. Bol to miniatúrny klavír. Mechanický. Taký, aký už dnes nenájdete. Možno na Ukrajine. No ten môj bol z Prioru. To bolo niečo. Mal malinké kladivká, ktoré udierali do kovových platničiek rôznej dĺžky a tak vydával zvuk. Nepamätám sa, či mal viac, ako jednu oktávu. Ale asi nie, bol naozaj maličký. Môj prvý klavír.

     Vydržal oveľa viac, ako bábika. Robil mi spoločnosť ešte pár rokov, kým ho nedostal do rúk môj brat. To už klavír neprežil. Pri ňom neprežilo nič. Hrala som sa s ním v izbe, zvládal ťahanie a dokonca aj hádzanie. Pliešky sa dali na miesto a všetko bolo ako za nova. Nevadil mu piesok, voda, nič. Taký bol môj klavír. No jeho púť skončila a ja som si hľadala nový hudobný nástroj.

     V otcovej dielni som jedného dňa objavila harmoniku. Takú klasickú, malú gombíkovú. Najprv sa mi rozťahovala veľmi ťažko, no potom som si zvykla. Naši si nezvykli. Bola príliš hlučná a tak ma posielali hrať von. Najprv som bola falošná, ako každý samouk. No potom, keď som jednohlasne zvládala melódie otcových obľúbených ľudových pesničiek, ma naši opäť zavolali dnu. Potom aj von a každému sa so mnou chválili. Čo povedať, bola som vraj talent.

     Po čase mi však  harmonika nestačila. Remienky boli krátke, ruka na malinké gombíky veľká tak isto, ako aj chuť na niečo nové. Začala som hrať na nový nástroj, takzvané nervy. Rodičovské. A ako inak, poriadne. Čo ma za mala naučili, použila som neskôr. Pílila som im uši, pílila a pílila. Malý klavír bol zničený a harmoniku som nechcela. Klavír mi v hlave ostal, ale veľký. Po troch rokoch povolili. Asi som na tie nervy hrala naozaj dobre. Vraj som bola talent a klavír som si vyslúžila.

   No o tom až nabudúce. Ten je samostatná kapitola.