(non)alibistic world

    Už týždeň pred párty som bola myšlienkami tam. Kolegovia, šéfstvo, angličtina ako spôsob komunikácie a fakt, že som najmladšia partnerka zamestnanca firmy dokonale zamestnávali môj mozog. Dokonca som sa pokúsila zdokonaliť v angličtine (na cestu do autobusu som si vzala mini Ťahák z angličtiny), no učiť som sa vydržala len 5 minút. Ako by nestačila na jeden deň párty, musela som aj k lekárke a tak som ráno, nezvyčajne skoro (keďže sú prázdniny a ja som spáčik) stála pred skriňou a vyberala tričko štýlom: „Toto nie, má veľký výstrih“ a vzala minimalistické športové, veď aj tak mi všetci budú pozerať do očí. :)

     Po štyroch úmorných hodinách strávených v čakárni a u lekárky som sa stretla s Miláčikom a ponáhľali sme sa k nemu domov. Bleskurýchlo sme vybavili všetko, čo bolo potrebné a hrnuli sa na opačný koniec mesta, kde nás mal autom vyzdvihnúť jeho Kolega. V aute bola aj jeho manželka aj malá, trinásť mesačná Modroočka. Zoznámili sme sa a frčali až na Alpinku. Tam nás s úsmevom na perách privítal slovenský Chefe (mimochodom najlepšie vyzerajúci mladý, prirodzene úplne sivovlasý chlap akého som videla) a porúčal nás ku guľášu a ostatným.

     V altánku bolo zo desať neznámych ľudí, sud piva, pár fliaš vína a obrovský kotol guľášu. Kolega nám z neho hneď nabral a popri hraní sa s Modroočkou sme pomaly chlipkali. Slovenčina sa miešala s angličtinou od vedľajšieho stola a zazrela som aj Fínskeho šéfa s rodinou.

     Potom prišlo pozvanie do Tarzánie (pre tých, ktorí by si to nevedeli predstaviť sú foto pod článkom). Všetci športuchtiví IT chlapi sa nahrnuli k štartu a podpisovali si vlastnú zodpovednosť za škody spôsobené si na trati. Spolu s Kolegovcami a Modroočkou sme tam šli aj my. Miláčik s Kolegom sa podpísali tiež, ja som dostala peňaženku a mobily. To však môjmu adrenalínovému ja nesedelo. Keď už boli chlapi vyškolení a stáli na rebríku pod štartom, šla som sa zapísať k posledným trúfalcom. Navlečená v sedačke, s dvoma istiacimi lanami som vyliezla hore a poctivo prekonávala trať. Šplhala sa, liezla, viezla, občas kričala na Miláčika, či je v poriadku a občas počúvala obdivné vety zdola, od prizerajúcich sa. Darmo, lozenie vo výškach máme v rodine. Prekážky boli svetové, adrenalín poriadny. Dokonca sa mi raz zdalo, že kdesi v diaľke počujem Tarzana... ktovie, na stromoch ich tam bolo dosť. :)

     Modroočka bola celé poobedie rozkošná. Užívala som si jej prítomnosť, poctivo som sa jej venovala a napodiv, aj ona mne. Šmýkali sme sa, kotúľali si loptu, obdivovali domáceho psa. Dokonca sa pri nás zastavila Miláčikova kolegyňa a vravela, ako mi malá pristane. Pokrčila som ramenami, že prípadná malá by sa v mojom prípade a v tomto čase volala iba Problém. Ona mi nato, že to je pochopiteľné, na štrnásť rokov. V nemom úžase som sa len usmiala. Tak asi vyzerám mladšie. Ubrala mi „len“ skoro štyri roky. Nevadí, veď ja to v tridsiatke využijem.

     Aj večera bola, a ešte aká. Bola som celá šťastná, že som cez deň nemusela spíkovať. No keď sme vošli do reštaurácie, jediné voľné miesta boli pri Fínskom šéfovi a jeho rodine. Tak čo, aj jesť treba, sadli sme si k nim. Občasná konverzácia, ktorá na počudovanie vôbec nebola mojim kameňom úrazu, nám spríjemňovala konzumáciu plnenej kuraciny. Malého syna Fínskeho šéfa sme chvíľu bavili mojim mobilom, neskôr si ho vzala mama a malý zaspal. Staršia dcéra (tri roky), sa napriek značnej jazykovej bariére (keďže ešte neovláda angličtinu a my nevieme po fínsky) dobre bavila na našom zvieracom divadle hranom rukami. Neverbálna komunikácia vystačila. Po večeri a horúcej jablkovej štrúdli sme sa so všetkými rozlúčili a spolu s Kolegovcami šli domov.

     Deň bol vyčerpávajúci, no skvelý. Spoznala som fajn ľudí, zašportovala si, pospíkovala. A večer som si všimla, že aj môj Miláčik už začína šedivieť.. :)

__________________________________________________________________

(foto z www.tarzania.sk)