(non)alibistic world

       Ako to nazvať? Prvé rande? Druhé stretnutie? Tak poporiadku. Ubehol asi týždeň odvtedy, čo ma prekvapil u uja na chate. Písali sme aj potom, každý večer, intenzívnejšie a intenzívnejšie. Chodila som spať a po hodine som potajomky vstávala a zapínala notebook zas. To preto, aby naši neskolabovali z mojej potencionálnej závislosti na internete a preto, aby som si ja dopriala ešte kúsok z mojej novej skutočnej závislosti, Miláčika. Prvé rande, či druhé stretnutie, sme si dohodli na nedeľu poobede, lebo ostatné dni sa  naša chalúpka poctivo dávala do švungu.

     V nedeľu N som našim povedala, že idem na kávu so starým kamarátom, ktorý tento rok maturoval a budúci týždeň odlieta do Štátov. Prvotný plán aj bol taký, ísť s kamarátom, len mi ho akosi prekazil Miláčik, keď za mnou došiel na chatu.

     Nahodila som sa do toho najlepšieho, čo môj šatník minulé leto ponúkal, na oči si dala vrstvu maskary, chytila kabelku a šla na autobus. Už ma čakal na stanici. Pekne oblečený, asi si myslel (a myslel dobre), že takto skôr zapôsobí. Klasické privítanie, pusa, objatie a ide sa. Ale on mi v tom podal ruku. Jednoducho, samozrejme, ladne. Zamrzla som. Nemyslite si, že som bola nejaká táto, alebo ešte horšie. Iba som uvažovala. Mala som byť v meste so starým kamarátom a tuto si pôjdem za ruku s niekým úplne novým? Čo nato všetky mamine kamošky a miestne pletky, ktoré budú teraz v meste? To by mala mama ihneď oznámené a ja by som stratila už aj tak vzďaľujúcu sa maminu dôveru úplne. No čo, veď ona to nejako prežije, pomyslela som si, podala mu ruku a vyrazili sme.

     Cez hlavnú sme prechádzali miernymi kľučkami, pretože asi dvakrát som Miláčika musela ťahať opačným smerom, ako som videla ísť známych. Podarilo sa. Zabočili sme do jednej nemenovanej pizzerky a skončili v zadnej časti v dvojkreslách. Sadli sme si oproti, Miláčik objednal čosi na pitie a začali sme sa rozprávať. Určite som bola samý úsmev, pretože sa usmievam skoro stále. Neviem presne, kedy prešiel náš rozhovor do fázy, že bolo nutné si sadnúť do kresla k Miláčikovi, ale v istej chvíli som si uvedomila, že tam jednoducho sedím, pár centimetrov od neho, jednu nôžku mám preloženú cez tú jeho a ďalej veselo švitorím.

     Po hodine v pizzerke sme sa šli znova prejsť po hlavnej a ja zo strachu, že stretnem niekoho známeho a neželaného, som navrhla návštevu môjho obľúbeného baru, zhodou okolností aj najbližšieho.:) Celý ladený v F1 štýle. Skončili sme v červenej časti a určite každý z vás vie, čo červené svetlo s človekom robí (okrem neželanej bolesti hlavy). Dva zelené čaje, ktoré sa neskôr stali v tomto podniku skoro každodennou rutinou, nám chladli na stole a my sme boli jeden pri druhom stále bližšie a bližšie. Nepamätám si, kedy bola ešte cesta k bozku tak nádherne dlhá a vzrušujúca. Veď som aj poslednú minútu v duchu hromžila, že ak ma bude naťahovať ešte dlhšie, nevydržím a niečo mu poviem, alebo na neho sama vyletím. A on sa len ticho zabával na mojej nedočkavosti. Nevadí, veď naťahovať baby je asi iná sranda.

     Nasledujúcu hodinu si pamätám len matne. Prílišné teplo a červené svetlo mi mútili rozum v príjemnej kombinácii, hormóny pracovali a chémia pomaly, no isto zaberala...

     Na autobus ma Miláčik odprevadil, no pobozkať ma som mu nedovolila. Na nástupišti bolo príliš veľa tiet z môjho okolia a s nimi aj príliš veľké riziko nechcených poznámok pred mojou mamkou. S kamarátskym objatím som nastúpila a cestou domov som prišla k závažnému zisteniu: asi budem musieť mame povedať, že kamarát do Štátov nakoniec neletí a bude nutné sa stretnúť znovu...