(non)alibistic world

     Keď šiel môj priateľ prvýkrát autom okolo mojej rodnej dedinky, skonštatoval.. „Veď ty bývaš tam, kde líšky dávajú dobrú noc a muchy pre istotu ani nelietajú!“...
     Dobrú noc?! To si veru prosím. A zasa si musím tresnúť po stehne, lebo tá prekliata, poondiata mäsiarka, ktorá mi tu lieta, je asi nezničiteľná. Počuli ste už o tom, že vraj tie milé malé muchy, ktoré nám spríjemňovali letné dni a nedovolili nám nechcene zaspať na deke pri opaľovaní, čím nás vlastne chránili pred istým úpalom, nedávno vyhynuli?? Aspoň tu, v mojom milovanom rodnom kraji. V máji bol taký mráz, že dedkovi vyschli dva tridsaťročné orechy, opadali kvety čerešní aj iných stromov a jeho následkom je aj značný deficit ovocia, ktoré tak zbožňujem. No čo, aspoň si suseda, čo má obchod, lepšie zarobí. 
     Ale späť k tomu mrazu. Ten vyhubil nielen tohoročnú úrodu, ale pravdepodobne aj všetky milé muchy. Tento rok už nevidím tie mierumilovné stvorenia. Nič ma neletí prebudiť zo spánku na slnku, a už sa mi ani nestane, že budem môcť povedať: „Trafila som tri muchy jednou ranou!“ Nie, nie...Namiesto toho mi okolo hlavy lietajú obrovské mušiská a trepocú krídlami až to bolí moje citlivé hudobnícke ušká. Dotieravo do mňa ďobú svojimi nenásytnými sosákmi a nedajú sa mi ani pokojne najesť, nieto spať.  
     Minule som sa celá nahnevaná vydala na bicyklovú túru po okolí, keďže mi už overená „muchobijka“ nepomáhala. Myslela som si, že snáď pomôže čerstvý vzduch...No verte, či neverte, ako som si tak bicyklovala, poznačená „perfektnou“ kondičkou z minulého roku a nabudená ohromným kopcom, ktorý vedie z dediny, s jazykom vyvaleným až niekde po zem no s úsmevom hodným oscara po zaťažkávajúcom výkone, do úst mi vletela mäsiarka.
     V prudkom návale adrenalínu a stresu, čo sa deje a prečo ma čosi odrazu spomalilo z vnútra mojich úst, lapajúc po dychu som rýchlo preglgla. Až keď mi dotyčná nešťastnica putovala dole hrdlom, uvedomila som si, že jem niečo, čo v našej krajine plnej hodnotných potravín nie je zvyčajné. „ No čo, bielkovín nikdy nie je dosť,“ pomyslela som si a šliapala ďalej.
     Našťastie, túra sa už po tomto poľutovaniahodnom incidente zaobišla bez komplikácii, iba večer, keď som sa potme celá unavená vracala domov, stará suseda spoza plota kričala : „ No ako, Ivanka, dnes nejako skoro domov, či nie?? Do toho vášho slávneho klubu už nepôjdeš?“ „Nie, nie, teta, ja už idem...(spať)“ nedokončila som vetu a vošla do domu...
     Musím konštatovať, že priateľ mal v ten deň, ako inak, pravdu. Po muchách už u nás dávno niet ani slychu. V dnešných časoch stretávam iba neochvejné obrovské mäsiarky a dobrú noc mi prajú milé, no uštipačné susedské líšky...