Dnes ráno ma mamka zobudila oznamom, že sa nemusím trepať do školy autobusom, ale odvezie ma dedko, má to po ceste...
Nestíhala som, lebo dedko odchádzal o 15 minút skôr ako autobus, a ja mám ráno všetko vypočítané do poslednej minúty. No neľutujem tú trochu stresu. Vynahradil mi ju nádherný pohľad...
Len čo sme vyšli za dedinu, všimli sme si v mladej pšenici dve tmavé machule. Dedko, mimochodom poľovník a veľký milovník prírody, zastavil auto na krajnici a chvíľku sme sa pozerali. Na poli boli dve rozkošné diviačiky, u nás nazývané lonštiačiky, mladunké... a vzdialené sotva 20 metrov. Dedko radostne povedal: "Už sú tu, aj tento rok."
Pohľadom na nich sme sa kochali ešte chvíľku. Potom dedko zatrúbil. Naši dvaja odvážlivci zdvihli hlavy, pozerali sa na nás a stáli si tam ďalej. Vôbec sa nebáli, nemali čoho... alebo boli ešte zvedaví, ako každý, kto je v chotári nový...
Dedko naštartoval a pokračovali sme v ceste. Obaja s úsmevom na tvári, veď nové leto a zvieratá sú opäť tak blízko nás...
Komentáre
takže lonštiačiky?
teide
Ja sa len pýtam
To je v poriadku, úplne. :)